Základný výcvik poslušnosti

Bratislava - Ružinov

august 2008 - január 2009

ŤAŽKO NA CVIČISKU, ĽAHKO NA BOJISKU

Alebo – ako Everest vycvičil najskôr mňa, aby som potom ja mohla vycvičiť jeho!

      Veselý, hravý, roztopašný, rád sa bláznil. Taký bol Everest ako šteniatko a potom aj ako veľmi mladý pes. Zaujímalo ho všetko na svete, všetko chcel vidieť, počuť, ochutnať, ale bol ako motýľ – lietal z kvietku na kvietok a na nič sa nevedel sústrediť dlhšie. Chcieť od neho, aby dával pozor, bolo príliš kruté.

      Nechali sme ho teda, nech si svoje „psie detstvo“ dosýtosti užije, nech sa vyblázni a výcvikové stredisko v bratislavskom Ružinove uvidel prvý raz až vtedy, keď mal šesť mesiacov. Prichádzal tam majestátne, ako sa na psa menom Everest patrí, vzpriamená hlava, chvost širokými oblúkmi raz doľava, potom doprava. Nemohol tušiť, že tento výcvik má jednoznačné zameranie – poslušnosť! Možno by sa mu to ani veľmi nepáčilo, ale psy na rozdiel od nás ľudí menej premýšľajú, ťažšie sa dokážu uraziť a ľahko si zvykajú.

      Bol august roku 2008 a my sme „na cvičák“ chodievali pravidelne dvakrát do týždňa. Vojenčina mala urobiť z chlapca chlapa, máloktorý sa však na to tešil. Výcvik mal z Everesta urobiť poslušného psa, ale jemu sa to páčilo! Až tak, že sotva pochopil, kam sa vezieme, začal v aute prenikavo kňučať a mňa tlaková vlna vychádzajúca z jeho hlasiviek hodila až kamsi na volant. Mala som čo robiť aj ja, že ideme do Ružinova, to vedel už dva kilometre predtým! A poznal cestu...

KTO KOHO CVIČÍ?

      Keď  sme vystúpili z auta, vláčil ma od jedného psieho kamaráta ku druhému a či sa mi to páčilo alebo nie, postupne som sa musela aj ja zvítať so všetkými psami. Lietala som po celom cvičáku ako reklamná stuha s nápisom za lietadlom priviazaná na konci vôdzky, dobre, že mi nehoreli päty od toho, ako som ich borila do zeme usilujúc sa ho aspoň pribrzdiť. Niet divu, že sme boli stredobodom posmechu. Ľudia sa ma vypytovali, kto koho vlastne prišiel cvičiť, či ja Everesta alebo on mňa.  Bez mučenia priznávam, že spočiatku cvičil on mňa. Bola som učenlivá a vďaka jeho sile mi to šlo celkom dobre. Cvičák navštevovali psy všetkých plemien a všetkých vekových kategórií. A predsa tam bol Everest najväčší, hoci mal ešte iba šesť mesiacov! Nemohli si nás nevšímať, trčali sme tam ako maják pri mori! Nuž a keď sa pri zoraďovaní psov vedľa nás postavila z jednej strany panička s čivavou a z druhej strany chlapík s americkým buldočkom, z prímorského majáka bola zrazu najvyššia hora Himalájí, môj Everest. Z môjho hrdla sa vydral najsilnejší hlas, aký som len dokázala vyľúdiť – K nohe! - a bolo otázne, kto k čej nohe...

TRÉNING V KALUŽI

      A predsa sa Everest učil rýchlo. Robil pokroky. Postupne  pochopil, čo od neho chcem. Nič mu nerobilo problém, ani „odkladačky“  v sede, v ľahu či v stoji. Ani vtedy, keď bolo po daždi a na trávniku veľké kaluže vody. „Ľahni!“ skríkla som a on sa s toľkou rozkošou a tak energicky hodil o zem, až to zadunelo a voda sa rozprskla na všetky strany.  Bolo mu  celkom jedno, či práve leží v mláke, v blate alebo na úzkej kladine balansujúc, aby mu ten hojdajúci sa zadok nespadol. Do mláky si nechcel ľahnúť žiadny pes, ale Everest si v nej rád hovel, vrtel chvostom a s údivom v očiach sledoval, ako psy smiešne poskakujú, len aby si ľahnúť nemuseli.  Keď „tancovali“ priveľmi, vrhol sa do mláky vedľa nich. Názorná ukážka s tragickými následkami. Voda a blato špliechali na všetky strany a nakoniec som aj ja vyzerala tak, že som si ten povel „K zemi!“ nacvičovala spolu s Everestom.

      Výcvik trval vždy dve hodiny. Prvá bola zameraná na chôdzu pri nohe, rôzne odkladačky, obraty na mieste aj za pochodu a rôzne skupinové cvičenia. Nasledovala pätnásťminútová prestávka a po nej sme sa ďalej učili prekonávať rôzne prekážky.

HLAVOU O KLADINU

      Zažili sme pritom veľa úsmevných príhod. Čo napríklad? Vlez do rúry! Ani za svet! Tá predstava sa mu vôbec nepáčila. Ktovie, či aj psy majú fóbie, neviem. Akože inak, najskôr som do tej rúry musela vliezť ja. Šla som mu osobným príkladom, ale mne nikto nedal ani tú povestnú piškotu.  Keď ho tam výcvikárka nasilu natlačila, prebehol aj po mne, aby bol čo najrýchlejšie vonku, ale odvtedy sa mu to zapáčilo. Inokedy som urobila chybu ja. Začínala prestávka a skoby pri stene na uväzovanie psov už boli obsadené. Tak som ho išla priviazať o kladinu, lenže Everest na druhej strane zbadal psíčka a rozbehol sa za ním. Samozrejme, aj so mnou na konci vôdzky. On tú kladinu podbehol, ja nie! Rozbila som si  hlavu, na čele som mala ešte dva týždne farebné pásiky, ktoré neustále striedali farebné odtiene. Také krásne ozdoby nemajú ani domorodé africké ženy!

      Základy poslušnosti sme sa na tomto výcviku naučili obaja, Everest aj ja. Tak ako treba, lebo je to vždy tímová práca – psa aj psovoda. Naučila som sa, ako postupovať pri výuke, ako pracovať s hlasom, s mimikou, s vôdzkou aj s rôznymi dobrotami poskrývanými vo vreckách, ako sú piškóty či granule.

VŠESTRANNÝ  PES

      Keď  nám v zime 2008 končil polročný kurz, zvažovali sme, čo  ďalej. Dostala som tip na pani Martu Majtasovú, odborníčku na výchovu a výcvik psov. Venuje sa prevažne nemeckým ovčiakom, ale vezme na výcvik aj iné plemená. Podmienkou je, že sa budú venovať nielen základnej poslušnosti, musia sa naučiť aj čosi viac.

      U pani Majtasovej sme sa mnohému naučili.  Zvolili sme si výcvik „všestranného psa“, teda poslušnosť, stopy, obrana. Cvičiť  chodievame pravidelne a stále sa máme čo učiť. Pani Marta nám ukáže, čo a ako máme robiť a my potom doma trénujeme. Naučila nás ako stopovať. Táto disciplína sa Everestovi najviac páči. Má neuveriteľný čuch už odmalička, a hľadať mäsko v poli je pre neho mimoriadne obľúbená činnosť. Najmä ak tým mäskom je kus teľaciny, hovädzie jazýčky, srdiečka, morčacie stehienka či kuracie prsíčka. Niet sa čo čudovať. Keby som trénovala aj bezdomovcov, asi by som s takýmto výcvikom zožala veľké úspechy.

      Dnes mu nerobí problém 500 metrov dlhá stopa, odložená  aj jednu hodinu, lomov mu robím aj päť, ako kedy, niekedy ostré uhly, tri predmety. Ide mu to veľmi dobre. Myslím si, že práve v tejto oblasti sa nám podarí urobiť skúšky najskôr a chcem v nej Everesta naďalej zdokonaľovať.

      Cvičeniu obrany sa venujeme tiež, ale do dvoch rokov hrýzť moc nechce – nie je aportér. Hryzie mne a manželovi na peška, figuranta musí poznať. Keď  k nemu nemá dôveru, je to neisté.

      Teraz má dva roky. Aj keď hovawart v dvoch rokoch ešte nie je  dospelý pes, dá sa na ňom pozorovať, že sa ustálil. Puberta sa skončila a  vie sa lepšie sústrediť na prácu, je ľahšie ovladateľný a lepšie sa s ním pracuje.

      Dúfam, že s pomocou pani Majtasovej v roku 2010 zložíme skúšky.  Hovawart je v prvom rade pracovný pes, bola by teda hanba nemať  žiadne pracovné skúšky a neviesť ho k pracovným povinnostiam. Tréning však Everest naďalej považuje za hru. Má z  nej potešenie, je mu jedno, ktorú oblasť trénujeme, dôležité je, že sme spolu a že sa mu venujem. Aj takýto tréning upevňuje dôveru vášho psa k vám. Naučí sa prekonávať rôzne prekážky a bude si viac veriť. Naučí sa byť ešte lepším strážcom, aby ma vedel ochrániť.

      Ísť s takýmto psom na prechádzku, je jednoducho radosť. Aj bez vodítka je ľahko ovladateľný a poslušný. A dobrý, slušný pes vzbudzuje obdiv a rešpekt u ľudí, ktorých stretávame na našich potulkách. Everestovi je to zrejme fuk, ale vtedy som zasa hrdá na seba ja!