Everest v Nízkych Tatrách

       A tak sa nám začal plniť sen. Náš nový člen rodiny rástol zo dňa na deň, čo nám spôsobovalo stále väčšiu radosť.

       Vlado má k turistike veľmi blízko, aj preto sa tešil na nového spoločníka na potulky prírodou. Ja som s ním síce rada chodievala, ale z času na čas ma pochytila lenivosť, chýbala mi motivácia. Vlado ma občas musel aj presviedčať, aby sme chodievali a bola som mu za to vďačná, lebo každá túra, ktorú som absolvovala sa mi veľmi páčila a naplnila ma pocitom víťazstva.

        Máme chalupu na Horehroní. Tento kraj nám jednoducho učaroval. O čo nižšie sú tu kopce oproti Vysokým Tatrám, o to sú „ľudskejšie“, prívetivejšie. Túlaš sa po prírode, ideš kam ťa nohy zavedú a je ti dobre. Ale túlať sa nám samým len tak akosi nechcelo. Ktosi nám chýbal. Ktosi, kto by dal našej prechádzke aj iný zmysel.

         A bol tu Everest. Jemu som sľúbila už keď bol maličký, že nebudem pohodlná a vždy s ním všade rada pôjdem. Napĺňa ma to pocitom radosti a šťastia.

         Mal tri mesiace a už ho bolo dosť. Hovawarti sa s veľkosťou príliš nebabrú, rastú ako z vody a vôbec ich to netrápi. Len sa potrebujú vybehať.A tak už prvá túra s našim miláčikom viedla po našej najobľubenejšej trase z Trangošky, popri jaskyni Mŕtvych netopierov na Štefánikovu chatu, ktorá leží 1740m nad morom.

         Šliapal ako vedel, trocha sa mu motali nohy, ale nevzdával sa. To ja som prepadala panike a brala ho z času na čas na ruky, aby sa nám chudáčik neunavil. Zaspal mi na rukách. Vlado však vedel, keď to bude na neho priveľa čo s ním. Strčil ho do batohu ako vrecko zemiakov a tak sme ho niesli striedavo ako sherpovia, chvíľku ja a chvíľku Vlado.Trčala mu len hlava, kolísala sa mu zboka nabok, prebral sa až na Štefánikovej chate. Tentoraz sme mali jazyk na kolenách my a on začal veselo šantiť. Keby sme ho mali niesť dnes, mali by sme ten jazyk až na Táloch. Vyrástol ...

         Aj z týchto dôvodov milujeme pobyt na chalupe. Môžeme sa venovať len sebe. Využijeme každú príležitosť a každý deň si vyjdeme na dlhé prechádzky. Raz je to do okolia v údolí Čierneho Hrona, Kamenistého potoka, Troch vôd alebo na neďalekú kótu alebo Hájny Grúň. Inokedy zase na túru v Nízkych Tatrách a zavše aj v tých Vysokých, veď nie sú od nás tak ďaleko. Za pekného počasia máme južnú stranu Chopka  ako na dlani, vidíme ho takmer z chalupy. Niet divu, že táto časť Nízkych Tatier je nám srdcu najbližšia. Prechodili sme ho už nespočetnekrát rôznymi trasami aj s našim Everestom.

         Vyrástol a zosilnej. Je to ideálny spoločník na prechádzky a na turistiku. Vždy sa nesmierne teší, je neúnavný, vytrvalý, rúti sa raz hore kopcom, potom zase dole kopcom, okolo idúcich turistov a skialpinistov neobťažuje, v kľude prejde popri nich. Ale stále dáva pozor na svoju „svorku“, a to sem počíta aj kamarátov, ktorí práve  sú na túre s nami, aby všetcia jej členovia boli blízko neho. Ak niekto z nás zaostáva začne pobehovať medzi nami, kontroluje si nás a je  vždy pripravený v prípade potreby aj ostrejšie zakročiť. A ja so závisťou sledujem, že napriek tomu, že stále lieta  vôbec ho nezmáha únava. Čím je väčší má lepšiu kondíciu a vydrží viac ako predtým. Dnes mi to vracia on. Keď ideme na dlhšiu túru napr., hrebeňovkou od Štefánikovej chaty cez Ďumbier až na Chopok a ja mám jazyk po kolená, zapnem si ho do musherského  postroja k opasku a zrazu idem dvojnásobnou rýchlosťou a Vladko nám nastačí.

         Takémuto psovi nemôžete povedať – pozeraj sa na Chopok z terasy chalupy, načo by sme sa tam opäť štverali, však ho vidíš! Vydržalo by to tak hodinu, dve, po dvoch dňoch by začal byť nevrlý a na tretí deň bude na vás škaredo zazerať aj to nemé zviera. Hovawart neznáša nudu a pohodlnosť. V takom prípade bude otravný, bude vymýšľať len hlúposti a nebude poslúchať. Len vtedy sa dokonale rozvinú jeho dobré povahové vlastnosti, ak bude stále zamestnaný a vyťažený, pretože má veľmi rád, keď sa niečo deje, keď niekam ideme alebo sa spolu hráme, cvičíme, naťahujeme sa,  prosto - keď sa mu venujeme.