Jarný výcvikový tábor Bojnice - Hlboké 17.-25.4.2010

Do tretice všetko dobré

alebo – ako sme boli v jarnom výcvikovom tábore v Bojniciach

            Lipa Mateja Korvína, pálfyovský zámok, legendy a povesti, jazierka s leknami... Bojnická romantika ako vyšitá. Človek by si najradšej sadol na lavičku, pozeral sa na tú krásu a rozjímal. To bolo ale jediné, čo nám s Everestom v Bojniciach – Hlbokom nehrozilo. Žiadne rozjímanie, žiadne vzdychy a ak, potom len od únavy. Ale to sme vedeli, už keď sme sa do jarného výcvikového tábora SHK chystali a nič nás nemohlo vyviesť z miery ani potom, keď sme boli v tamojšom rekreačnom stredisku od 17. do 25. apríla tohto roku.

            Vedeli sme, do čoho ideme. Tábora sme sa zúčastnili už tretíkrát. Stretli sme tu mnoho priateľov, s ktorými nás dali dokopy dva predchádzajúce tábory. Má to svoje výhody aj nevýhody. Človek sa poteší, keď vidí známu tvár, najradšej by donekonečna rozprával o svojich psích zážitkoch a o skúsenostiach z výcviku, donekonečna o nich aj počúval, no a to je práve tá nevýhoda. Neprišli sme sa vyrozprávať, prišli sme cvičiť!

            Treba uznať, že výcvik bol zorganizovaný veľmi dobre.  Dvojfázový tréning, ráno aj poobede. Cvičila sa poslušnosť, jednotlivá aj skupinová, výstavné predvedenie a samozrejme obrana.

            Na Everesta som bola veľmi pyšná. Spočiatku sa predviedol v tom najlepšom svetle, poslúchal na slovo a pokiaľ ide o psovoda, naviazal vynikajúci kontakt. Všetko bolo fajn, ale nech som sa snažila akokoľvek, nech som Everesta nechávala v pokoji oddychovať a jedlo som mu krátila na polovicu (koľkokrát som si už povedala, že je dobre, že psy nevedia rozprávať!), na štvrtý deň sa dostavila únava.

            Boli sme prihlásení na skúšky ZOP a ZPU1, museli sme teda trénovať, ale aj keď sme tréning obmedzili na to najnevyhnutnejšie,  museli sme pridať tréning stopy.

            Únava si nakoniec vyžiadala svoju daň. Vo štvrtok 22. apríla sme absolvovali skúšku ZOP. Až na malé chybičky to bolo pekné, skúšku sme zvládli na výbornú. Na druhý deň sme skladali skúšku ZPU1. Tu sa už zreteľne prejavila Everestova únava. Pri chôdzi pri nohe sa mu zatvárali oči a v jednej chvíli pri skupinovej chôdzi bez vodítka zaostal kúsok za mnou. Keď sa chcel zastaviť, narazil mi hlavou zozadu do nôh. Našťastie, dobre zvládol všetky ostatné cviky ako aport aj preskoky, má ich veľmi rád a asi práve to mu dodalo energiu. Stopu mal dokonca najlepšiu zo všetkých! Takže skúšku sme zvládli na známku dobrý.

            Nasledujúci deň sme mali klubovú výstavu. Everest v triede šampiónov vyhral s hodnotením V1, CAC. Vôbec som to nečakala, v takej silnej konkurencií šampiónov, dokonca jeden pes bol ICH z Poľska a Everest je predsa ešte mladý pes. O to viac ma to potešilo!

            A ďaľšie obrovské prekvapenie nenechalo na seba dlho čakať -  na klubovej schôdzi SHK nám udelili pohár za 3. miesto PES ROKA výstavnej sezóny 2009!

            Na výstavu a zvod mladých prišlo do tábora mnoho Everestových nepriamych súrodencov, s ktorými sme mali tú česť sa zoznámiť. Všetci sú krásni! Aj keď nemajú identických rodičov, základné črty majú podobné.

            Týždeň plný zážitkov sa rýchlo skončil, ale už teraz sa veľmi tešíme na letný tábor do Varína. Na Bojnice budeme spomínať v dobrom. Keď kdesi uvidím zámok Jána Pálfyho, pozriem si aj Everestove poháre!